streda, 13. júla 2016

Pozor na doktorov teológie



Liberálny internetový magazín Postoj odkojený na prsiach Štefana Hríba, Františka Šebeja a ďalších „milovníkov katolíckej viery“, či modernistických teológov z Ružomberskej univerzity uverejnil článok modernistu Štefana Fábry, doktora teológie a člena liturgickej komisie pri KBS, ktorý už nepochybne veje s pápežom Františkom v duši a ktorý nutne potreboval zaútočiť na „tradičnú liturgiu“. Len pripomenieme, že rozhodne nejde o prvý útok, v tomto smere sa v minulosti hanebne angažovala tiež iná hlásna trúba slovenského modernizmu – Impulz Vladimíra Palka. Napokon je to tá istá partia rozprestierajúca sa od .týždňa cez SKOI, OKS, KDH, Postoj až po celkom otvorene heretické Teofórum.

Nenávisť k stáročiam minulosti Cirkvi u týchto ľudí napokon vždy vypláva na povrch, zvlášť, keď je niečo tak jasne viditeľné ako je to v prípade rozdielu medzi bohopoctou v „tradičnej liturgii“ a adoráciou spoločenstva v súčasnej vykastrovanej liturgii, ktorá na toľkých miestach umenšuje význam Kristovej obety. Ide o rovnaký rozdiel ako medzi hĺbkou teologickej imaginácie gotiky a baroka a dekonštruktivizmom ohavnej modernej „sakrálnej“ architektúry, ktorá si v ničom nezadá so socialistickým realizmom, či na svojom druhom póle s moderným avantgardným a perverzným umením. Postavte proti sebe opáta Sugera a doktora teológie Fábryho, postavte vedľa seba dóm sv. Martina a kostol sv. rodiny v Petržalke vyzerajúci ako hangár, postavte vedľa seba pápeža Františka a sv. Pia V. a hneď spoznáte strom po ovocí.

Hneď si môžeme povedať aj niečo o plodoch liturgických reforiem (nielen) súčasných doktorov teológie (aj ich inšpirátor, ktorého dnes pápež František oslavuje bol mimochodom doktorom teológie), veď: kedy už boli kostoly plnšie ako po reforme, ktorú oslavuje Fábry ? kedy sme mohli vidieť v kostoloch toľko obnažených tiel ako po tejto reforme ? kedy sme mohli počuť toľko mladistvých piskľavých súdružiek s výstrihom vpredu i vzadu (aby sme videli všetky nové kerky, ladné nôžky a vzdýmajúce sa poprsia) obohacovať liturgiu takými hlbokými textami ako "aleluja šabalaba labamba". Radostne vyspevujúc infantilné hlúposti, zatiaľ čo Kristus zomiera za naše hriechy (ale snáď im doktor teológie odcituje dokument II Vaticana SC v ktorom sa píše o primáte gregoriánskeho chorálu). Kedy sme si v kostole zažili bubnovanie ako pri okultných obradoch satanistických siekt ? No a kedy bola liturgia tak blízko „omši osla“ ? (predstavte si koľko z Fábryho "moderných" zmien v liturgii má svoje predobrazy v stredovekom antikatolíckom undergrounde). No kedy, že to bolo doktor teológie, liturgický DJ Fábry ? Oh yeah! Nie náhodou keď sa k moci v Cirkvi dostali následkom politických zmien teológovia Vášho typu?

Kto tu zavádza doktor teológie Fábry ?
  1. Na Slovensku na sto percent neexistuje ani jediná takáto farnosť, preto sa dovolenia pápeža Benedikta de facto nijakým spôsobom nedotýkajú územia Slovenska.“

Fábry klame ohľadom naplnenia podmienok Summorum Pontificum. Inštrukcia o aplikácii apoštolského listu motu proprio Summorum pontificum Benedikta XVI. pápežskej komisie Ecclesia Dei z 30. apríla 2011 hovorí:

"Coetus fidelium (skupina veriacich) sa môže považovať za stabiliter exsistens (trvale existujúcu) v zmysle čl. 5 § 1 motu proprio Summorum pontificum, ak ju tvorí niekoľko osôb konkrétnej farnosti, ktoré sa zišli z dôvodu ich úcty k liturgii v usus antiquior – aj po zverejnení motu proprio – a žiadajú si, aby sa táto mimoriadna forma slávila vo farskom kostole alebo oratóriu alebo v kaplnke; takýto coetus sa môže skladať aj z osôb pochádzajúcich z rôznych farností alebo diecéz, ktoré sa s týmto cieľom schádzajú v niektorom farskom kostole alebo oratóriu alebo kaplnke." (15)

Tieto podmienky na Slovensku teda splnené sú a to je to, čo kole doktorovi teológie oči; keby neboli a keby navyše počty týchto veriacich nerástli, ani by sa neunúval písať. Ale marazmus akým nás súčasní pastieri zahlcujú a ich manicheistická nenávisť k minulosti Cirkvi, vrátane jej učenia mnohým otvára oči.

  1. Povolenie sláviť Eucharistiu formou, ktorú on sám nazval (Benedikt XVI.) mimoriadna (teda nie riadna), vysvetlil predovšetkým v druhom a piatom článku apoštolského listu Summorum pontificum...“

Ten istý pápež – Benedikt XVI. veľmi jasne povedal tiež, že táto "mimoriadna forma" nebola nikdy zrušená ani zakázaná (odhliadnuc od nelegitímnosti takéhoto prípadného aktu) – viď napríklad
http://www.firstthings.com/web-exclusives/2014/07/summorum-pontificum-seven-years-on - z toho je zrejmé, že pápež nič nepovolil, nakoľko to čo nie je zakázané netreba povoľovať.

  1. Toto slovné spojenie je znovu zavádzajúce. Pojem tradícia je odvodený od latinského slova tradere, ktoré znamená odovzdávať, a v súvise so slávením Eucharistie ho po prvýkrát nájdeme v Prvom liste Korinťanom: „Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb…“ (1 Kor 11, 23n).“

Doktor teológie nám teda vysvetlil, čo znamená tradícia, bez neho by sme to zrejme nepochopili. Akurát zabudol vysvetliť, kde sa tu po tie storočia asi tá sv. omša vzala. Čuduj sa svete presne v súlade s „vysvetlením“ sa vzala práve odovzdávaním, keď kultiváciou liturgie naprieč kresťanskými storočiami sa postupne vykryštalizovala taká krása a teologická presnosť rítu, že sa veľký sv. pápež Pius V. rozhodol túto tradíciu kodifikovať. Podobne to platí aj pre ďalšie logické nezmysly – to, že sa sv. omša slúži práve v cirkevnom jazyku je práve výsledkom a obsahom tradície.
Tým naopak nie sú ani v najmenšom každodenné tisíce liturgických excesov (ešte aj na pomery modernej omše), ktoré sa dejú na „riadnej“ omši. A to je jediný a hlavný dôvod prečo Fábry obmedzuje tradíciu len na dve vety z Evanjelia (akokoľvek tieto tvoria jej podstatu rozhodne nie sú jediné súčasťou liturgickej tradície), vytvára tým priestor pre nedôstojnosti všeho druhu a pre absolútnu ľubovôľu nielen kňaza ale aj ľudu, ktorý v rámci iniciatívy môže zasahovať do liturgie prakticky akokoľvek (navyše progresivista Fábry v rozpore s učením cirkevných Otcov, sv. Tomáša Akvinského vytvára vo svojom texte zároveň priestor pre permanentnú liturgickú revolúciu). 
A keď už sme pri tom,  kto je Fábry aby súdil a prečo by mal mať MOC nad farníkmi, keď sám je jej odporcom ? (napokon v zmysle Foucaltovej filozofie nie je samotný LOGOS, Ježiš Kristus ako vtelené slovo tyranom ? nie je prijímanie Eucharistie dokonalou tyraniou ak dotiahneme Fábryho idey do konca ? napokon nebude skutočný cieľ ekumenizmu, ktorý je Fábryho skutočnou vierou a jeden z dôvodov prenasledovania starého obradu, práve odstránenie toho strašného pohoršenia (Jn 6,61) ktorým je reálna prítomnosť Ježiša Krista v sviatosti oltárnej ?) Veď predsa nemôžeme chcieť aby bol ľud dokonca „za mrežou“ – a tým samozrejme nemyslíme len tu reálnu, ale aj metaforickú. Sacrum predsa musí byť znivelizované, zničené, nahradené a dialekticky povznesené budovaním spoločenstva, ktoré sa v konečnom dôsledku stáva tou jedinou a pravou sviatosťou ku ktorej Fábry – vedomky, či nevedomky - smeruje.

Ďalšie skvelé momenty:

  1. „Vzkriesenie stredoveku“

Z článku síce nie je zrejmé prečo sa tento odsek takto nazýva, ale určite nie je náhodné, že práve stredovek je cieľom nadávok všetkých nepriateľov katolíckej Cirkvi. Môžeme si teda ľahko domyslieť prečo má doktor teológie Fábry potrebu hovoriť o stredoveku a nie o praxi „tradičnej liturgie“, ktorá obdobie stredoveku po všetkých stránkach presahovala. Veď je to omša ktorá bola nielenže kodifikovaná v novoveku, ale omša s ktorou boli dokonale spokojní svätí naprieč dejinnou periodizáciou (a to mnohí z tých najvýznamnejších) a pre ktorú mnohí z nich zomierali až po dnešnú dobu. Stredovek však kole oči lebo v ňom nebol protestantizmus, rovnostárovi Fábrymu vadí moc Cirkvi, vadí mu jednotná viera, vadí mu skrátka celá tradícia bez ktorej by v Európe nebolo kresťanstvo. Bez stredoveku, toho ťažkého prerodu krutého pohanského starovekého sveta (v ktorom človek nemal žiadnu hodnotu), stredoveku ktorý bol oplodnený Duchom Svätým vo filozofii a teológii akej sa Fábryho modernistické názory nikdy nevyrovnajú, by Európa bola do dnes v hlbinách pohanského barbarstva, do ktorého sa bohužiaľ opätovne vracia a čo je najhoršie za aplikácie antikresťanských ideií v samotnom srdci Cirkvi, viery a liturgie. Preto stredovek nad ktorý sa doktor teológie spracovaný postmoderným gulášom ideí tak povyšuje je stelesnením toho, na čo útočí člen liturgickej komisie. Ten stredovek bez ktorého by dnes Fábry nebol katolíckym kňazom. 

  1. „Zarážajú ma výpovede, v ktorých sa postoj človeka „k Bohu“, a teda logicky aj „od Boha“ orientuje kompasom.“

Doktor teológie zosmiešňuje dlhodobú symbolickú tradíciu Cirkvi obracať sa pri slúžení sv. omše k východu – ad orientem. Nie je to vzhľadom na jeho ideologickú výbavu vôbec čudné. Rovnostársky modernista, ktorý si užíva výdobytky modernej spoločnosti pohŕdajúcej Kristom a adorujúcej človeka a sv. omšu slúži nie podľa kompasu tradičnej symboliky ťažko potrebuje rešpekt k tradícii Cirkvi, ktorou pohŕda a k biblickej symbolike, ktorá bola čuduj sa svete v minulosti v liturgii rešpektovaná. Fábry sa nepochybne nemá s podobnými intenciami problém rozlúčiť s akoukoľvek inou symbolikou katolíckych obradov. Dôsledky takýchto postojov vidíme v degeneratívnom prístupe vysluhovateľov sv. omše každý deň. Napokon hlavné je „spolčo“ Nakoniec tam predsa len ale bude iný „kompas“ – ako hovorili komunisti "čelom k masám", čo aj potvrdzuje keď následne v hegeliánskom volaní po duchu koncilu hovorí, že to prvé čo sa začalo uskutočňovať po koncile bolo obracanie sa tvárou k ľudu. Celkom druhotným samozrejme je, čo všetko (nielen) pri elevácii môže dnes kňaz uvidieť, to ale doktora teológie nijak nevykoľají. Hlavne, že je spolčo.

Samozrejme skutočnosť o viere na Slovensku pred 100 rokmi a dnes za bačovania podobných doktorov teológie, či všeobecný úpadok mravov ťažko môže vyvrátiť jeho presvedčenia. Tie zrejme nevyvráti ani keď s nimi títo ľudia dovedú dakedy katolícke Slovensko k zániku katolíckej viery ako takej. Už dnes oberajú títo ľudia v ťažkom zločine ľudí o poklady právd viery. Kňazi Fábryho razenia tak veľmi zveľaďujú spoločenstvo, tak hlboko rozvíjajú náboženský život, tak sa prispôsobujú potrebujú potrebám čias a tak svojim príkladom privolávajú ľudí do lona Cirkvi, že keď vymrú starí ľudia, ktorí majú vieru práve vďaka tej tradícii, ktorú Fábry nenávidí a popiera, tak pomaly nebude s kým tieto (nielen) liturgické experimenty realizovať.

Záver

V jednom ale Fábrymu uznajme, že má pravdu; rozhodne je dobré, že ľudia ako on skutočne už žiadnu moc, ani autoritu v spoločnosti nemajú a aj preto skutočne nemusíme byť ticho, ale máme povinnosť vystúpiť proti týmto zlým pastierom a nielen sedieť v lavici a sledovať dekadenciu, ktorú nám servírujú. Bohužiaľ v Cirkvi títo ľudia limitovanú moc stále majú (aj keď často nie sú viac ako poskokmi prefemizovaných farských rád, kde títo hrdinovia slúžia ženským vrtochom) a to zrejme len voči kritikom verným tradícii Cirkvi, tu sa im jej užitie zrazu neprieči, hoci inde sa klonia hlboko k zemi pred heretickými lesbickými „biskupkami“.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára